Jaké hranice?  Jaké hranice?
Oblastní galerie Vysočiny v Jihlavě, Komenského 10, Jihlava 
6. červen 2019 - 13. říjen 2019

Kurátoři: Ondřej Horák, Nina Jassingerová

Kurátorka za OGV: Ilona Staňková

Jaké hranice?,
Stěžejní část výstavy tvoří díla ze sbírek Oblastní galerie Vysočiny v Jihlavě. Exponáty na výstavu laskavě zapůjčily tyto instituce: Slovenská národná galéria, Stredoslovenská galéria, Galerie moderního umění v Roudnici nad Labem, Galerie Středočeského kraje, Galerie výtvarného umění v Ostravě, Muzeum Jindřichohradecka, Muzeum umění Olomouc.
Vystavující umělci
Emily Brandi DE/CZ + Elif Kalayci Flak TR/CZ, Mariana Kuryliak UA/CZ + Alena Mileva BG/CZ, Anastasia Miasnikova BY/CZ + Papševa Inna AZ/CZ, Mira Gáberová SK/CZ + Ruta Putramentaite LT/CZ, Jana Radevic BY/CZ + Ginatullina Lily RU/CZ + Nicky Shushulov BG/CZ, Ondřej Brody EC/CZ + Kristofer Paetau FI/CZ, Isrohan Alvarez MX/CZ + Anna Radeva SK/CZ, Petr Philippov RU/CZ + Larisa Gladysh RU/CZ, Veronika Leová VN/CZ + Hiep Duong Chi VN/CZ, Sujana Villafañe-Boháč VE/CZ + Aleksandrina Yordanova BG/CZ
Marie Galimberti-Provázková CZ/FR/HU, Otto Gutfreund CZ/FR, Václav Hejna CZ/FR, Luděk Holub CZ/PL/SE, Jan Kotík CZ/GB/DE, František Kupka CZ/FR, Alfons MuchaCZ/FR/US, Bohuslav Reynek CZ/FR, Koloman Sokol SK/MX/US, Josef Šíma CZ/FR, Jindřich Štyrský CZ/FR, František Tichý CZ/FR, Toyen CZ/FR

 

1. patro budovy Komenského 10
Výstavní projekt Jaké hranice? reaguje na aktuální téma migrace a skládá se ze dvou částí. První část výstavy tvoří projekt založený na spolupráci mezi umělci a cizinci dlouhodobě pobývajícími v České republice, druhou tvoří kurátorský výběr ze sbírek našich a slovenských galerií.
Cílem první části projektu je aktivně propojit výtvarné umělce či studenty uměleckých škols cizinci, žijícími na našem území, a výsledky jejich práce představit veřejnosti. Projekt, který později dostal název Praha – hranice, odstartoval v únoru 2018 debatou s cizinci, kteří reagovali na výzvu zaštítěnou Centrem pro integraci cizinců (CIC) o zapojení do společné aktivity. Snahou bylo v omezeném čase spojit cizince žijící v ČR se zástupci české umělecké scény, kteří pocházejí ze zahraničí (narodili se tam nebo tam vyrůstali), a zajistit podmínky pro vznik společného díla/projektu. V následujících měsících pak došlo ke vzájemné spolupráci, a prvním výstupem byla prezentace vzniklých prací v rámci festivalu 4+4 dny v pohybu, který se uskutečnil v říjnu 2018v Praze. Mezi účastníky projektu jsou ženy i muži nejrůznějšího věku a sociálních vazeb, kteří pocházejí např. z Ruska, Ukrajiny, Lotyšska, Slovenska, Vietnamu, Mexika nebo Venezuely.
Výstava v Oblastní galerii Vysočiny v Jihlavě je však daleko rozsáhlejším projektem. Kombinuje díla vzniklá jak během této spolupráce, tak také díla významných umělců české moderny především první poloviny 20. století. Smyslem tohoto spojení je otevření témat mezinárodní spolupráce, zahraničních vlivů a motivů, která vždy ovlivňovala nejen naše umělce, ale především celou českou společnost.
Ondřej Horák
2. patro budovy Komenského 10
Výber z autorov a tvorby českej a čiastočne slovenskej moderny pre výstavu Jaké hranice? sledoval líniu prekračovania hraníc. V mnohých prípadoch tu ide o klasické „tovaryšské“, teda študijné pobyty, naberanie inšpirácie, výmenu myšlienok s umeleckým svetom mimo vtedajšieho Rakúsko-Uhorska a neskôr Československa. Nezaujímal nás však len umelecký rozmer, ale aj a možno najmä ten ľudský a ideový. Obsiahli sme pomerne široké spektrum veľkých mien cez Alfonsa Muchu, Františka Kupku, Bohuslava Reynka, Toyen, cez menej známe mená a tvorbu Václava Hejnu či Marie Galimberti-Provázkovej, až po rodáka z Jihlavy a emigranta z roku 1968, Luďka Holuba.
Tvorba, ktorú predstavujeme, tiež neobsahuje nevyhnutne chronicky známe diela. Chceli sme však ukázať aj vzácne perličky z depozitov, ktoré dopĺňajú celkový obraz moderny, ako sa v ostatných rokoch prezentoval na veľkých výstavách jednotlivých autorov.
Marie Galimberti Provázková 1880–1951
V roku 1899 začala študovať vo Viedni u rakúskeho maliara Heinricha Strehblowa, potom v Mníchove u Simona Hollósyho, prostredníctvom ktorého sa dostala do umeleckej kolónie v uhorskej Nagybányi, do prostredia tzv. maďarského Barbizonu. Tu sa zoznámila so Sándorom Galimbertim, za ktorého sa vydala a spolu odišli do Paríža. Tam okrem iného študovala u Fernanda Légera a od roku 1911 pravidelne vystavovala a veľa cestovala, okrem iného absolvovala pobyty v Taliansku a Španielsku a viackrát sa vrátila do Nagybánye. V 1917 sa vrátila do Čiech, získala nečakaného obdivovateľa a podporovateľa svojho diela, veľkého solitéra Josefa Váchala a spolu založili umelecké združenie Tvorba. V 20. rokoch opäť cestuje a potom v Prahe v roku 1931 znova študuje na Ukrajinskej akadémii výtvarných umení. Jej tvorba bola ovplyvnená kubizmom i expresionizmom, ale vo výsledku sa vplyvy premenili na akúsi uzemnenú lyriku pevných tvarov i výrazných farieb a svetla.
Marie Galimberti bola dlho zabudnutou osobnosťou českého výtvarného života. Počas svojho života prekračovala nielen hranice geografické, inšpiračné
(čerpala nielen z parížskeho zdroja ako väčšina), ale aj hranice rodu – kritika ju ako ženu ovplyvnenú kubizmom a expresionizmom nevedela brať celkom vážne. Až v roku 2011 vydala Západočeská galerie v Plzni knihu Madame Gali pri príležitosti rovnomennej výstavy v koncepcii Martiny Pachmanovej a dôstojne zhodnotila jej dielo.
Otto Gutfreund 1889–1927
V roku 1909 odišiel do Paríža študovať k Antoinovi Bourdellovi a v ďalšom roku precestoval Anglicko, Belgicko a Holandsko. Po návrate do Prahy sa stal členom Skupiny výtvarných umelcov. Tvoril a vystavoval v Prahe a Berlíne. Jeho dielo sa vyvíjalo od abstraktných foriem, s ktorými začal pri prvom pobyte v Paríži cez reflexiu expresionizmu, jeho deformácie a fragmentácie línií až po kubizmus s jeho analýzou tvarov. Jeho socha Úzkosť z roku 1911 je považovaná za prvú kubistickú sochu. Počas I. svetovej vojny vstúpil do francúzskej cudzineckej légie, ale ako cudzinec strávil väčšinu času ako vojnový zajatec. Po návrate do Prahy sa jeho tvorba stala naturalistickejšou a Gutfreund sa stal profesorom na Umělecko–průmyslové škole.
Václav Hejna 1914–1985
V roku 1946 získal štipendium na pobyt vo Francúzsku, kde študoval na Ecole des Beaux Arts a stal sa členom skupiny Surindependents, s ktorou vystavoval. Absolvoval aj študijné cesty do Sovietskeho zväzu a Poľska. Po februári 1948 sa musel vrátiť do Československa, kde sa k umeniu a vystavovaniu znova začal dostávať až v roku 1959. No už začiatkom 60. rokov bola jeho osobitá expresionistická tvorba, vnímavá k temnejším a bolestnejším stránkam existencie, označená za príliš provokatívnu. Za „neoprávnené podnikanie“ sa ocitol vo väzení, z ktorého vyšiel v roku 1963 a v nasledujúcich uvoľnenejších rokoch ďalej tvoril. Pri príležitosti výstavy sa v roku 1969 ešte raz vrátil do Paríža. Značná časť jeho výtvarnej pozostalosti sa ocitla v Nemecku, kde sa jej venoval kurátor Harald Tesan.
Luděk Holub 1928
Rodák z Jihlavy. Po roku 1945 začal študovať v Prahe, ale výtvarné štúdiá dokončil na Výtvarnej akadémii vo Varšave. Po 1968 emigroval do Švédska, kde jeho tvorba nabrala melancholický a pesimistický charakter najmä pod vplyvom náročných začiatkov v novom prostredí a osobných problémov. Motív mŕtvych stromov sa stáva metaforou týchto nálad. Neskôr, vďaka cestám po Afrike, Izraeli a spomienkam na Vysočinu, sa jeho tvorba menila a vrcholila motivicky opäť krajinou, ekologickými námetmi, postupne však v jasnejšej farebnosti a akoby nádejnosti.
Jan Kotík 1916–2002
Jeho tvorba sa vyvíjala od kubizmu až po abstrakciu a konceptualizmus. Ovplyvnili ho Paul Klee i Kandinsky. V 40. rokoch bol členom Skupiny 42, ktorá reflektovala pôsobenie vojnového diania a myšlienkovo jej bol blízky existencializmus Martina Heideggera. Napriek zániku avantgardných skupín po komunistickom prevrate 1948 ostal Kotík presvedčením ľavičiarom a vstúpil do komunistickej strany. Umožnilo mu to cestovať na západ a voľne sa vracať späť aj za najtvrdšieho režimu v 50. rokoch. Nesúhlasil však s ideou socialistického realizmu, takže vystavovať nesmel, rozšíril preto – paradoxne – svoju publikačnú činnosť. V rokoch 1947–53 žil v Anglicku, emigroval až v roku 1969, keď dostal štipendium do Nemecka, odkiaľ sa už nevrátil. Potom bol v neprítomnosti odsúdený na 3 roky väzenia za nedovolené opustenie republiky. Zomrel v Berlíne.
František Kupka 1871–1957
Odišiel v roku 1891 študovať do Viedne a následne v 1895 do Paríža. Paralelne so štúdiami, vlastne už od učenia sa za sedlára, kde jeho sedlársky majster bol zároveň špiritista, rozvíjal svoj záujem o okultizmus a celkovo duchovné náuky. To ho tiež spájalo s Alfonsom Muchom, s ktorým sa priatelil. V Paríži prišiel do kontaktu s novo sa formujúcimi smermi, ako bol futurizmus, sám sa tam stal jedným zo zakladateľov orfizmu, smeru, ktorý zdôrazňoval dôležitosť intuície a prieniky hudby, poézie a výtvarna. V roku 1931 bol jedným zo zakladateľov skupiny Abstraction–Création. Zároveň však tieto -izmy i skupinové vyznania prekročil a išiel ďalej v skúmaní svetla, zvukov, spektrálneho rozkladu a vo svojich vrcholoch najmä na dreň vlastného zostreného a prehĺbeného vnímania javov.
Alfons Mucha 1860–1939
Prežil značnú časť života v rakúsko–uhorskom usporiadaní, takže keď sa rodák z moravských Ivančic neúspešne pokúsil o prijatie na pražskú výtvarnú akadémiu, presunul sa v roku 1879 do Viedne bez prekročenia hraníc. Tam ako maliar divadelných kulís napokon našiel zákazníka a mecenáša, vďaka ktorému absolvoval štúdiá v Mníchove a v Paríži, kde už ostal a zriadil si vlastný ateliér, ktorý nejaký čas zdieľal s Paulom Gauginom. V rokoch 1906–10 žil a učil v USA a po návrate domov s podporou amerického mecenáša vytvoril Slovanskú epopej. Priatelil sa s Františkom Kupkom, s ktorým ho spájalo presvedčenie, že umenie je tu na to, aby sprostredkovávalo duchovné zážitky. A hoci bol secesným umelcom par excellence, sám sa s tým nestotožňoval. Po vzniku republiky navrhoval nové štátne insígnie, kuriozitou je, že na stokorunáčke z nedostatku času použil portrét dcéry svojho amerického mecenáša pre symbol Slávie – pôvodne pre Slovanskú epopej.
Bohuslav Reynek 1892–1971
Po maturite sa vydal na svoju prvú cestu do Francúzska. V roku 1923 podnikol podstatnejšiu cestu do Grenoblu za poetkou Suzanne Renaud, s ktorou sa neskôr oženil a až do roku 1936 žili striedavo vo Francúzsku a v Čechách. Po vojne sa vrátil do Petrkova na otcovský statok, ktorý bol ale čoskoro znárodnený. Reynek tam ostal pracovať ako robotník a dlho takmer neopúšťal dom. Reynek bol literát, básnik, prekladateľ i výtvarník. Mal bližšie k expresionizmu až fauvizmu skupín ako Osma alebo Tvrdošíjní. Nepatril však celkom nikam, žil vo svete vlastnej kresťanskej poetiky, extrémne skromnej a najmä vojnou a následným komunizmom až existenčne ohobľovanej na dreň. V tichu a skutočnej pokore, hoci nie v odovzdanej pokorenosti, vytvoril dielo plné jemnosti a nehy, paradoxne stvárnené svojsky expresívnym spôsobom, kde na pozadí žije a citeľne dýcha skutočný „personal Jesus“.
Koloman Sokol 1902–2003
Podobne ako českí výtvarní adepti odišiel po štúdiách v Košiciach, Bratislave a Prahe v roku 1932 na študijný pobyt do Paríža, kde sa aj osobne zoznámil s Picassom a Kupkom. Po návrate ostal žiť v Prahe. Na pozvanie mexickej vlády odišiel do Mexico City, aby tam na Akadémii výtvarných umení založil odbor grafiky. To sa stalo a Sokol je považovaný za jedného zo zakladateľov mexickej grafiky. V 40. rokoch žil a tvoril v USA a po vojne sa vrátil do Československa, do Bratislavy, kde začal učiť. Pri príležitosti svojej výstavy v Paríži sa však už v roku 1948 po komunistickom prevrate domov nevrátil, ale odišiel späť do USA, kde ostal do konca života. Hoci žil veľmi asketicky a hranice svojich obydlí najprv v Pennsylvánii a potom v Arizone v podstate neprekračoval, kuriozitou je, že dlho potom ani nemal nijaké osobné dokumenty, sám sa charakterizoval takto: „Som svetobežníkom, pôvodom zo Zeme, a preto moja práca na Zemi sa nestratí.“ Sokol bol vynikajúci kresliar, čo mu stále viac a viac dovoľovalo opúšťať pevné formy a tvary a zároveň prehlbovať emotívnu pôsobivosť jeho výjavov, nech už išlo o akúkoľvek tému.
Mal v sebe značnú nostalgiu za domovom, hoci ho vnímal kriticky, ako vyplýva zo spomienky autora Sokolových výstav a publikácií, Ivana Jančára, ktorý ho navštevoval a podrobne spracovával jeho dielo.
Josef Šíma 1891–1971
Hranice začal prekračovať, keď bojoval na frontoch 1. sv. vojny – v Haliči, Rusku i Taliansku. Po vojne bol tiež jedným zo zakladateľov ľavicového Devětsilu. Hneď na začiatku 20. rokov však odchádza do Francúzska, najskôr do Baskicka, v roku 1923 do Paríža, kde sa aj ožení. Bližšie než pozitívne naladený Devětsil sú mu hlbinné poetické záujmy parížskej skupiny Le Grand Jeu (Vysoká hra), ktorej členovia experimentujú so zmenenými stavmi vedomia až do krajnosti. Metafyzika tvorby a umenia, nerozlučnosť poézie a výtvarna a význam svetla – to sú dôležité body jeho umeleckého života.
Nachádzame u neho ozveny symbolizmu, surrealizmu i využívanie motívov gréckej mytológie.
Rovnako ako Toyen prežil zvyšok života v Paríži.
Jindřich Štyrský Toyen/Marie Čermínová1899–1942 1902–1980
Pre oboch je dôležitý rok 1922, keď sa zoznámili za hranicami Československa, v Dubrovníku a až do Štyrského smrti spolu žili a tvorili. Obaja sa stali členmi ľavicovo orientovaného spoločenstva 8 avantgardných umelcov, Devětsil. Po odchode do Paríža spolu rozvíjali svoj vlastný izmus – artificielizmus, ktorého predstaviteľmi ostali len oni dvaja. V súlade so svojimi vyhranenými názormi tvrdili, že artificielizmus pre nich nič neznamená, len sa chceli oddeliť od ostatného moderného umenia, ktorým akosi opovrhovali. Štyrský otvorene zo všetkých českých umelcov uznával iba Toyen. Po návrate do Prahy sa obaja priklonili k surrealizmu a začiatkom 30. rokov založili Surrealistickú skupinu a nadviazali blízke priateľstvo s parížskymi surrealistami. Štyrský miluje prekliatych básnikov Lautréamonta, Rimbauda, ale aj Máchu. Básnik a maliar sú pre neho jedno a to isté. Toyen opúšťa vplyvy kubizmu, ale aj poetizmu i vlastného artificielizmu a doma sa cíti v surrealizme. Vo svojej tvorbe prekračuje hranice vedomia a podvedomia, očakávaného a prekvapivého, ilúzie a reality. Sebavedomo tvorí a rovnako žije, prekračujúc i hranice predstáv o rode: Oblieka sa ako muž a hovorí o sebe v mužskom rode. Štyrský ešte počas vojny umiera, Toyen prežije vojnu v Prahe a potom sa definitívne presťahuje do Paríža.
František Tichý 1896–1961
Začal študovať na pražskej Akadémii výtvarných umení, ale v roku 1923 ju opustil kvôli konzervativizmu prostredia. Začal sa živiť vystupovaním v krčmách a kabaretoch a začal robiť scénografiu pre Švandovo divadlo a knižnú grafiku pre vydavateľstvo Melantrich. V roku 1929 sa vydal na cestu do Južnej Ameriky, kde však vypukli nepokoje, takže Tichý sa napokon usadil v Paríži a ostal tam päť rokov. Okrem toho, že pokračoval vo svojich cirkusovo–klaunských motívoch, nechal na seba pôsobiť aj miestne umenie a prostredie, maľoval pouličné výjavy, zátišia, kaviarenské scény. Jeho parížska tvorba a tvorba bezprostredne po návrate do Prahy tvorí vrchol jeho diela.
Nina Jassingerová
Post_scriptum:
1_ Výstava má dvě fáze: V pátek 9. srpna bude z důvodu světelné expozice obměněna část prací na papíře.
2_ V expozici a v tiskovinách k výstavě bylo použito písmo Handjet Davida Březiny. Písmo bylo inspirováno vlastním autorovým zadáním pro studenty grafického designu. David Březina, jeden z nejvýznamnějších českých typografů, tvoří fonty pro různé jazykové skupiny a kulturní prostředí. Jeho písma harmonizují latinku, cyrilici, indická, řecká písma, arménštinu a arabštinu.

Oblastní galerie Vysočiny v Jihlavě - Komenského 10